Najskôr to musíme rozhýbať v našich hlavách
Rozhovor s Michalom Hladkým, spoluautorom projektu Interface, aj vďaka ktorému získali Košice titul Európske hlavné mesto kultúry 2013.
O tvojej diplomovej práci a vstupe do tímu, ktorý pripravoval kandidatúru Košíc na Európske hlavné mesto kultúry, sa šíria fámy. Kto sledoval dianie okolo vie, že patríš medzi spoluautorov projektu a že si mu dal „víťaznú“ podobu nazvanú Interface. Ako to teda bolo s EHMK a tvojou diplomovkou?
Plán bol taký, že v roku 2006 som mal po skončení štúdia architektúry na Technickej univerzite v Košiciach promovať. Z diplomovky ma ale vyhodili a musel som ju opakovať. Téma sa týkala istého objektu na námestí Osloboditeľov, nepáčila sa, a tak som si to musel zopakovať. Mal som kopec voľného času a keďže som sa pohyboval na škole, narazil som tam na ľudí z EHMK. Musím ale pripomenúť, že ešte predtým, v roku 2004, som bol ako študent v rámci ERASMU na pol roka v Grazi, ktorý bol Európskym hlavným mestom kultúry rok predtým. Pre mňa to bola zaujímavá skúsenosť a asi bolo prirodzené, že som sa začal zaujímať o to, čo sa chystá v Košiciach. Tak som sa dostal k prípravnému tímu. Niekto v tom možno hľadá osud, alebo neviem čo, ale priznávam, bola to “čistá“ náhoda. Náhoda tiež bola, že som poznal Petra Radkoffa z IC Culturtrain. Keby som obhájil diplomovku v riadnom termíne, tak už asi nie som v Košiciach. Mal som ísť hneď po škole do Stuttgartu, ale keďže sa to zamotalo, musel som čakať a začal som pracovať na návrhu projektu Interface. Spočiatku som to naozaj robil iba ako dobrovoľník, možno ako hobby. Nakoniec ten projekt, spomedzi deviatich slovenských miest, zvíťazil.
Pre mnohých je výraz Interface nezrozumiteľný. Čo vlastne znamená?
Skúsim to technicky - Interface definuje v počítačovej terminológii komunikačné rozhranie medzi užívateľom a programom. Je prostredím na preklad medzi entitami, ktoré nehovoria rovnakým jazykom. Je to nástroj, vďaka ktorému je možná interakcia, nevyhnutný atribút komunikácie. Umožňuje vstupovať do programu, ovplyvňovať to, čo sa v ňom deje a zároveň vnímať výsledky zmien.
Ale vysvetlím to aj obrazne. Ak chceš, aby sa ľudia stretávali napríklad na ulici a robili nejaké spoločné aktivity, hoci hrali petang, musíš im to miesto vytvoriť. Verejný priestor je vlastne ten interface. Zároveň vo fyzickej podobe je to mesto, vo virtuálnej to môže byť portál, ktorý sumarizuje kultúrny program v meste. Ale môže sa to týkať všetkých oblastí života – zdravotníctva, služieb… Ľudia na takejto platforme komunikujú s mestom a ono vďaka tomu optimalizuje svoje služby.
V projekte EHMK si od jeho začiatkov v roku 2007. Ako si sa dopracoval k návrhu?
Výhodou bolo, že už na škole sme riešili množstvo takýchto zadaní. Nie všetky som samozrejme robil ja. Takmer ku každej budove už existovala nejaká myšlienka, niekto robil kasárne, niekto navrhoval ostrovy kultúry. Tie nápady existovali, len ich bolo potrebné dostať do nejakej štruktúry. A musím povedať, že úplne na začiatku sme tam mali aj iné projekty, ktoré sa nedostali do finálneho návrhu.
Čo si projektom Interface, dnes už vlastne Košice 2013, chcel povedať?
Nech už sú Košice konečne normálnym mestom. Nech tu všetko funguje. Oproti západu my tu ešte veľmi veľa vecí potrebujeme dobiehať, aby sme sa dostali na nulu. Tú nulu, kde oni začínajú, keď začínajú o niečom uvažovať. Kus roboty sme samozrejme urobili, ale myslím si, že ešte stále sme v mínuse. Ľudia to možno nechcú počuť, ale ak sa chceme pohnúť, musíme si začať hovoriť pravdu a ako na tom reálne sme. Na to, aby mesto fungovalo, potrebuje vhodné prostredie. Jednoduchšia je fyzická zmena – vytvoriť miesta a začať budovať fungujúcu infraštruktúru. My sme si pritom hneď na začiatku povedali, že nechceme v meste stavať nové budovy. Chceli sme využiť to, čo tu už bolo. Zmapovali sme mesto, pozreli si jeho kultúrny profil, ale bola to hlavne pocitová záležitosť a z nej nám jednoznačne vyšlo, že viac podpory potrebuje súčasné umenie a kultúra. Podľa toho sme potom vyberali miesta, ktoré sme navrhli zrekonštruovať a dať im novú funkcionalitu. Tak nám vyšli kasárne, plaváreň a všetky tie už známe investičné projekty. S odstupom času samozrejme vidím, že sa dalo urobiť aj niečo iné, možno lepšie…
Od začiatku ste v tíme verili, že projekt je tak dobrý, že vyhrá?
Áno. Nehovorím to iba teraz, s odstupom času. Áno. Verili sme si.
Vieme, čo bolo, aj čo bude v roku 2013. Ale čo bude v Košiciach po roku 2013?
Ja dúfam, že kopec ľudí, ktorí tu budú chcieť ostať a naďalej robiť čokoľvek, čo bude zlepšovať mesto a život v ňom. Nenahovárajme si, že budúci rok sa zrazu dostaneme na tú spomínanú, pomyselnú nulu. Myslím si, že na to budeme potrebovať ešte tak päť, možno 10 rokov. Je to zmena, ktorá sa musí udiať predovšetkým v hlave. Rok 2013 a všetky tie roky príprav majú samozrejme zmysel, ale z môjho pohľadu je asi najpodstatnejšie, aby ľudia začali o všetkom čo sa tu deje premýšľať. O živote vo svojom meste, o komunite, o tom, či tu veci fungujú. Niektorí si to už uvedomili a chcú niečo pre svojich kamarátov, pre svoju komunitu robiť. Trúfam si tvrdiť, že od roku 2007 je tu takýchto ľudí o 400 percent viac. Kým v roku 2007 tu bol Peťo Ratkoff a zopár rozptýlených nadšencov čo mali drive, dnes je ich tu x-násobne viac. To je super, ale potrebujeme ich tu xy-násobne viac, aby vznikla kritická masa, ktorá to už bude ľahšie tlačiť dopredu. Kiež by sa to stalo budúci rok. Ak aj nie, ľudia aspoň uvidia, čo všetko sa dá.
Čo podstatné by mal podľa teba priniesť projekt Košice 2013?
Aby si ľudia uvedomili, že majú sami za seba zodpovednosť. Že musia sami chcieť, sami robiť a ak sú potrebné zmeny, tak že na ne musia sami tlačiť. A hlavne, že sa to dá. Len musíme prekonať našu pohodlnosť a nevyhovárať sa, že na to nemáme peniaze. Keď niekto niečo chce urobiť, tak to urobí a prostriedky, ak ich potrebuje, si nájde. A nehovorím len o tých štátnych či európskych. Existujú napríklad portály, kde ľudia s dobrými nápadmi zavesia svoje projekty a ostatní, ak ich to nadchne, im na to prispejú. Od jedného, dvoch dolárov, po tisíce. Funguje to. Ale ako som už povedal, najskôr to musíme rozhýbať v našich hlavách. A prestať „pindať“ v krčmách a čakať, kto za nás čo vybaví a zariadi. Snáď to nebude trvať niekoľko generácií. Aspoň dúfam.
Ing. arch. Michal Hladký (1981) sa narodil v Košiciach. Vyštudoval architektúru na Fakulte umení Technickej univerzite v Košiciach, kde je v súčasnosti doktorandom a vedecko-výskumným pracovníkom. Je spoluautor víťazného projektu Košice – Európske hlavné mesto kultúry 2013. V súčasnosti pôsobí aj ako projektový manažér n. o. Košice 2013 a venuje sa projektom v oblasti kreatívnemu priemyslu. Vo voľnom čase je ministrom paniky Východného pobrežia. Občianske združenie Východné pobrežie hľadá, obnovuje, vytvára, udržuje, vylepšuje a dbá na mestský charakter miest a sídiel.
